Zámok Cheverny a Mona Lisa v oranžérii

Zámok Cheverny v Sologne je popri Blois a Chambord tretím najslávnejším zámkom na Loire.

Tak učaroval Hergému, autorovi belgického novinára Tintina, slávneho komiksového hrdinu 30. - 90. rokov minulého storočia, ktorý sa bez verného bieleho foxteriéra Milou nepohol ani na krok, že si požičal dva jeho vonkajšie pavilóny do svojho vymysleného zámku Moulinsart.

Ešte niečím sa však zapísal do francúzskych kultúrnych dejín. V zámockej oranžérii, dvadsať metrov pod hriadkami s kapustou, cibuľou a mrkvou, skrývali Francúzi pred fašistami tajomne usmievavú Monu Lisu majstra Leonarda da Vinci. 

Spomínate si na zámocký lov vo Fantomasovi ? Obstarožní lovci v klobúkoch a o pár desaťročí mladšie šarmantné lovkyne v predpísaných vypasovaných jazdeckých oblekoch na koňoch ?

Ako úbohú líšku a všetko živé v lese vydesila svorka neposedných, dravých a večne štekajúcich loveckých psov ?

Tak presne také chovajú a počas letnej sezóny verejne kŕmia vždy o šiestej večer na zámku v Cheverny.

Zámok s obrovskými pozemkami patria markízovi de Vibraye, dedičovi Henriho Hurault, grófa zo Cheverny, poručíka a vojenského pokladníka armády francúzskeho kráľa Ľudovíta XI.

Pozemky boli v minulosti ešte väčšie. Ako si ich poručík mohol dovoliť zo svojho platu ? Jednoducho. Neodolal pokušeniu odliať si niečo pre seba zo spravovaných štátnych zdrojov. 

Henri II. na to prišiel, pozemky mu zhabal a daroval svojej milovanej učiteľke a milenke Diane de Poitiers.

Tá však mala radšej zámok v Chenonceau a predala ich Philippovi Hurault, synovi prvého vlastníka, ktorý na nich za 8 rokov (1624 – 1630) postavil zámok. 

Navrhol ho architekt Jacques Bougier, ktorý pomáhal Salomonovi de La Brosse so stavbou kráľovského zámku v Blois. Na vnútornom zariadení, ktoré sa zachovalo dodnes, sa okolo roku 1650 vyšantila dcéra Henri Huraulta a Marguerita, markíza z Montglas s pomocou sochára a stolára Hevrasa Hammerbera a maliara Jeana Mosnier, tiež praktikantov z Blois. 

Na prízemí dvojposchodového zámku je veľký a malý salón, vyzdobené flámskymi tapisériami a knižnica. Schodisko, na rozdiel od Chambord a Blois nie špirálové, ale klasické, je vyzdobené sochami a symbolmi umenia a vojny. Vedie do sály so zbraňami a brneniami, ktorá stráži kráľovský apartmán, vyzdobený piatimi francúzskymi gobelínmi.

Aký je rozdiel medzi tapisériou a gobelínom ? Len tapiséria, utkaná v kráľovskej manufaktúre v Paríži, v XIII. mestskom obvode na ulici Gobelin č. 42 mala právo nazývať sa gobelínom. Založil ju v apríli 1601 kráľ Henri IV. a existuje dodnes.

V kúte tróni nádherná posteľ pre kráľa. Tradíciu mať vždy pripravenú izbu a posteľ pre kráľa na väčších zámkoch na Loire zaviedol panovník, ktorý s potešením prepadával svojich poddaných nečakanými návštevami. Poddaných dokonale vydesil aj vyjedol, no potrestal aj seba. Nemal kde spať.

Počas nasledujúcich 150 rokov zopár ráz zmenil majiteľa. Veľkou rekonštrukciou prešiel po vyše sto rokoch v roku 1765. V roku 1824 si ho znova kúpila rodina Hurault, ktorá ho sprístupnila verejnosti od roku 1914. 

Keď zistila, že vstupné na financovanie nestačí, nezačala plakať a sťažovať sa, ale otvorila obchodík s replikami predmetov zo zámku, Tintinovým logom a ponúkať niektoré zámocké priestory na slávnostné rodinné príležitosti a firemné bankety a školenia. 

Úspech má najmä lovecký pavilón s dvomi tisíckami jeleních parohov, oranžéria, zámocká jedáleň a Klubovňa priateľov Tintina.

"Malý“, 100 hektárový zámocký anglický park s jazierkom a francúzskou kvetinovou záhradou je ako stvorený na prechádzky. Hlavná alej meria „len“ šesť km.

Pri zeleninovej záhrade počujem štekať poriadnu svorku psov. Je pýchou zámku. Psi poľovnícki, stopovací, plní neskrotnej energie. Je ich 50. Sú nádherní ! Čierno – tmavo – bledohnedo – bieli.

Každý má na boku vypálené znamenie. Bŕ, ako v stredoveku. Musia byť poriadne drahí, keď ich chránia pred krádežou takto drasticky.

Blíži sa čas ich kŕmenia a oni netrpezlivo brešú, ohrýzajú mreže a tlčú sa medzi sebou.

Niektorí to vzdali a flegmaticky ležia a pozorujú ľudí za ohradou.

Jeden ležiaci si vybral práve mňa a hypnotizuje ma upreným pohľadom plných desať minút. Ten nežno – smutný pohľad jeho orieškových očí preniká až na dno môjho srdca.

„Psí šéf“, ktorý pozná po mene a hlase každého psa, vodou z hadice čistí kamennú dlážku. Dvaja pomocníci privezú na dvoch fúrikoch olovrant. Vysýpajú ho pozdĺž do dlhého radu.

Surové trupy, hlavy a nôžky divých kačiek, granule a zelenina, posypané práškovými minerálnymi doplnkami výživy a vitamínmi.

Psy zacítia vôňu a opäť sa hlasne rozbrechajú. Šéf s nimi verejne nacvičuje lekciu trpezlivosti a ešte asi desať minút si ich nevšíma a rozpráva sa s nami.

Konečne zámocké hodiny odbili šesť úderov ! Pomocníci s dlhými bičmi otvárajú dvierka.

Začína poriadna mela. O desať minút je podlaha opäť prázdna, čistučká, vyoblizovaná.

Hmm, nepáčilo sa mi to. Veď takéto kŕmenie musí byť pre tie psy stres. Asi takto bojujú proti ich pohodlnosti a držia ich v stálej loveckej dravosti, no ja by som na to nemala nervy.

To by pri mne dopadli. Neulovili by ani húsenicu ...