Zámok Ussé a Kráska spiaca v lese

Dolu pod schodami ma fascinujú kovové mega Sedemmíľové čižmy. Postilión do nich vhupol obutý v tých svojich kožených čižmách a o dušu spasenú cválal dňom nocou presne sedem míľ. Potom ho vymenil niekto ďalší, až kým správa nedorazila tam, kam mala. Aby utrmácaný alebo ospalý poštár nezletel dolu hlavou z koňa, čižmy boli pevne pripevnené k sedlu.

Pred tisíc rokmi stála na mieste zámku na kraji Chinonského lesa pri rieke Indre drevená pevnosť. Postavil ju Viking Gueldin I. Bol strašne obľúbený. Všetci ho poznali len ako Diabla zo Saumur.

O päťsto rokov neskôr na jej ruinách postavil kamenný hrad s padacím mostom Jean V. de Bueil, kapitán kráľovskej armády Karola VII. Jeho rodina, preslávená z čias storočnej vojny, patrila v provincii Touraine k najvýznamnejším. Obývali ho však len krátko.

V roku 1462 sa Antoine De Buiel priženil do kráľovskej rodiny. Vzal si Jeanne de Valois, dcéru Ľudovíta VII. a jeho milenky Agnès Sorelovej, nevlastnej sestry kráľa Ľudovíta XI. Jej veno bolo "skromných" 40 tisíc zlatých dukátov. Na pokrytie dlhov však nestačilo.

V roku 1485 zámok predal Bretóncovi Jacquesovi d´Espinay z rodiny kráľovských komorníkov.

Ten pod lesom postavil renesančnú kaplnku s rodinnou hrobkou. Ak máte chuť na romantickú svadbu, môžete si ju prenajať. Tú kaplnku.

Ďalší vlastník, Louis I. de Valentinay, hlavný kráľovský kontrolór zmenil v 17. storočí hrad na zámok.

Zamuroval padaciu bránu nad priekopou a slávny architekt versailleských záhrad, Le Nôtre, navrhol francúzsku záhradu na terase nad riekou.

Módny výkrik doby, oranžéria alebo skleník pre pomarančovníky a citrónovníky pribudol v roku 1664. Niektoré citrusy majú vyše dvesto rokov. Veru, pamätajú ešte časy francúzskej revolúcie.

V roku 1697 vstúpil do sveta rozprávok a stal sa nesmrteľným. Jacquesa Perraulta tak zaujal biely hrad s modrou strechou a kopou vežičiek a arkierov na kraji tmavozeleno čierneho Chinonského lesa, že práve v ňom uspal Šípkovú Ruženku na sto rokov.

V Jacquesovej knihe jedenástich Rozprávok mojej mamy husi žiari vo vybranej spoločnosti Popolušky, Snehulienky, Červenej čiapočky alebo Janka a Marienky z Perníkovej chalúpky.

V roku 1807 zámok získala rodina Durasová. Claire de Kersaint, manželka vojvodu Durasa sa preslávila ako jedna z mileniek diplomata a romantického spisovateľa Francoisa René de Chateaubrianda.

Ich lásku nám pripomínajú dva nádherné takmer dvestoročné mohutné libanonské cédre, ktoré jej priniesol zo Svätej zeme v roku 1817.

Na zámku napísal časť zo svojich rozsiahlych memoárov Pamäte zo záhrobia

V roku 1885 zámok kúpil gróf de Blacas. Dedko súčasného markíza de Blacas vybudoval v Louvri Egyptské oddelenie.

Vnuk sa nenechal dedkom zahanbiť a komnaty zámku oživil výstavou dobových šiat a detských hračiek a vežu scénami z rozprávky o Šípkovej Ruženke.

V prvej malá Aurora spí v postieľke a zlá čarodejnica vyslovuje nad ňou a jej zdesenými rodičmi kliatbu.

V druhej jej zlomyseľná čarodejnica, premenená na starenku, ponúkne vreteno.

V tretej ju bozkom prebúdza princ.

Márne sa však budete pýtať Francúzov na cestu k Ruženke. Oni ju poznajú už vyše tristo rokov ako Krásku spiacu v lese.

Zámok od tých čias zostal nezmenený dodnes. No nespí ako Šípková Ruženka sto, ale už tristo rokov. Asi mu idú pozadu slnečné hodiny.

Inšpiroval aj Američanov. Na Floride v Disneylande v ňom slúži zlej macoche Cinderella Popolušková.

Prízemie je vyzdobené flámskymi tapisériami Teniera mladšieho.

Zaujalo ma, že mali rovnaký motív a odlišovalo ich len ročné obdobie.

Zámok má malú zbierku saracénskych zbraní, nádhernú jedáleň z čias Ľudovíta XVIII. a až tri kráľovské spálne. Jednu pre Ľudovíta XIV., druhú Ľudovíta XV. a tretiu Ľudovíta XVI. Ani v jednej kráľ nespal.

Fascinujú ma malé tmavé miestnosti bez okien pre slúžky.

V jednej ako za trest žehlili všetky tie nádherné romantické šaty plné volánikov, v druhej je dnes vystavená skvelá predpotopná medená vaňa.

Dolu pod schodami obdivujem kovové mega čižmy. To kto mal také laby ? Ejha, tak to sú Sedemmíľové čižmy ?

Slúžili na doručovanie expresných správ. Postilión do nich vhupol obutý v tých svojich kožených čižmách a o dušu spasenú cválal dňom nocou presne sedem míľ.

Potom ho vymenil niekto ďalší, až kým správa nedorazila tam, kam mala. Aby utrmácaný alebo ospalý poštár nezletel dolu hlavou z koňa, čižmy boli pevne pripevnené k sedlu.